Už to bolo takmer mesiac, čo som zistila, že som tehotná. Moje bruško zatiaľ nie je viditeľné, ale mne sa zdá veľmi, veľmi veľké už teraz. Prešlo pár dní, ale stále nemôžem uveriť faktu, že ma Antonio nikdy nemiloval. Bolelo to. Snažila som sa nad ním nerozmýšľať, keďže som bola obklopená ľuďmi, ktorým na mne záležalo. Bývala som u svojej najlepšej kamarátky, Anastázii. Bol to skvelý nápad tu ostať. Boli sme kamarátky odjakživa. Sama mi navrhla, aby som ostala u nej. Nebývala sama, ale so svojím starším bratom – Zainom. Nebol doma často a ak áno, veľmi so mnou nehovoril. Mal veľa práce so svojím biznisom. V jedno ráno som sa ale zobudila s horúčkou. Bolo u mňa bežné mať ranné nevoľnosti, ale toto bolo neznesiteľné. Osprchovala som sa, aby som si znížila teplotu. Veľmi to nepomohlo. Obliekla som sa a prišla do obývačky, chcela som nájsť Anastáziu, ale nikde nebola. Môj stav sa začal zhoršovať. Cítila som sa stále viac a viac zle. Zrazu som započula kroky. Myslela som si, že je to Anastázia. Napila som sa vody a sadla si na gauč. „Anastázia, prosím, dáš mi nejaké lieky? Mám silnú teplotu.“ Neprichádzala žiadna odpoveď, tak som sa otočila a zbadala za mnou Zaina.
Chvíľu sme na seba obaja pozerali. „Prepáč, myslela som si, že je to tvoja sestra.“ Jemne prikývol hlavou. Nebol to extrovert, ktorý má rád ľudí, práve naopak. Anastázia mi párkrát povedala, že s ľuďmi ťažko nadväzuje nové kontakty. „Aké lieky potrebuješ? Nejaké ti kúpim.“ Predtým, ako som niečo stihla povedať, prišlo mi veľmi zle. Chcelo sa mi zvracať. Položila som na stôl pohár vody a utekala smerom do kúpeľne. Kľakla som si k toalete a zvracala. Zrazu som cítila ako mi Zain nežne chytil vlasy. Celú dobu bol pri mne. Potľapkal ma po chrbte a vyzeral… Vystrašene? Keď bolo konečne po všetkom, oprela som hlavu o stenu. Chcela som Zaina objať. Aj keď som ho nepoznala dlho, stihol pre mňa spraviť viac než António za celý život. „Chceš ísť do nemocnice?“ Prikývla som. Moje telo bolo veľmi vyčerpané. Pomohol mi zdvihnúť sa z dlážky. Umyla som si zuby a tvár. Medzitým Zain pripravil všetky veci do auta a vrátil sa späť do kúpeľne: „Poď, Cas, pomôžem ti.“ Opäť som len prikývla. Posadila som sa do auta a Zain mi pomohol s pripútaním. V aute som mala pripravené vankúše a dve veľké deky. Pozrela som sa naňho a usmiala sa. Zain sa len uškrnul a povedal: „Chcel som, aby si sa cítila komfortne.“
Keď sme sa so Zainom vrátili z nemocnice, bola mi zima. Lekár mi povedal, že je dobré, že som prišla, keďže by tieto symptómy mohli mať negatívny vplyv na dieťa. Zain mi pomohol vystúpiť z auta. Krátko na to však odišiel. Neviem, kam sa tak ponáhľal. Celý deň som nič nejedla a umierala som od hladu. Aj keď som každú minútu otvárala chladničku, nič ma neupútalo. Asi o tridsať minút neskôr sa Zain vrátil späť domov s mojím obľúbeným jedlom. Nevedela som, či je to pre mňa, tak som len schmatla prvú vec, ktorú som uvidela – vanilkovú zmrzlinu, ktorú neznášam. Predtým, ako som si stihla do úst vložiť lyžicu so zmrzlinou, Zain mi z rúk zobral aj zmrzlinu, aj lyžicu. „Pardon, ale chcela som to zjesť.“ „Nemusíš,“ vtisol mi do rúk krabičku s jedlom. „Tvoje obľúbené. Celý deň si nič nejedla. Nie je to dobré ani pre dieťa a ani pre teba.“ Cítila som, ako moje líca červenajú. „Ďakujem.“ Vzala som ovládač od telky a zapla nejaký seriál. Sadla som si, vankúše boli všade okolo mňa, cítila som sa veľmi pohodlne. Po chvíľke som zacítila, ako si na gauč niekto sadol. Bol to Zain. Priniesol mi fľašu vody a svoj pohľad potom namieril na telku. Prečo sa o mňa takto stará?
Jules je konečne vo väzení. Po troch mesiacoch, troch mesiacoch neustáleho snaženia sa som ju konečne dostal do basy. Nič z toho by sa ale nestalo bez Amélie. Amélia je najlepšia advokátka v meste. Nikdy nestiahla dole mňa ani žiadneho zo svojich klientov. A tiež je to moja prvá láska. Chcel som si ju vziať, ale už som mal svadbu naplánovanú s Casandrou. Chcel som sa s Améliou opäť zblížiť. „Hej, Ami, ešte raz, veľmi pekne ti ďakujem za tvoju pomoc.“ Pristúpil som k nej bližšie a objal ju. Jej parfum voňal tak pekne. Urobil som krok vzad predtým, než by som spravil niečo… čudné. „Kedykoľvek, António. Čo keby sme to oslávili v bare?“ Pozrela na mňa svojimi veľkými hnedými očami. Strácal som sa v nich. Začali sme spoločne kráčať smerom k baru. Nastalo trápne ticho, kým nepovedala: „António, ako sa má Casandra? Kde vlastne je?“ Pozrel som dole, na zem. Úplne som na ňu zabudol. „Zhodli sme sa, že bude najlepšie, keď každý z nás pôjde svojou cestou. Aj tak nechce, aby som bol pri výchove nášho dieťaťa.“ Ami ma chytila za ruku a nežne sa usmiala. „Netráp sa ňou, určite je v poriadku. Musíš začať od začiatku a viac nevenovať pozornosť minulosti.“ Chvíľku sme sa zdržali v bare. Potom sme nasadli do auta. Odviezol som Améliu domov. Vystúpil som z auta a otvoril jej dvere. „Niekto je zrazu veľký džentlmen.“ Chytila ma za ruku a pritiahla ma k sebe. „Páči sa mi to,“ pošepkala mi do ucha. Vošli sme do jej domu. Vypili sme zopár drinkov, stále nalievala ďalšie a ďalšie, až kým sme neboli obaja úplne opití. Sadla si na moje pravé stehno a rukou mi hladkala druhé. Začala ma bozkávať, vášnivo. Nebránil som sa. Postavil som sa a položil ju na gauč a… spali sme spolu. Spal som s mojou bývalou priateľkou, zatiaľ čo je moja manželka sama s dieťaťom a bez ochrany odo mňa.
Pokračovanie nabudúce.
