Pracovala som tri hodiny. Moja pracovná smena už mala skončiť. Som pod nátlakom a unavená. Okrem toho musím kráčať nočnou ulicou sama domov. Mala som zavolať Zainovi, ale nechcela som sa s ním rozprávať. Čo chvíľa som bola doma. Odomkla som dvere a vošla dnu. Všetci už asi spia. Keď som kráčala chodbou, uvidela som tam stáť Zaina. V ruke mal list. Otočila som sa. Nechcela som sa s ním rozprávať. „Casandra, poď sem, prosím. Musíme sa porozprávať.“ „Čo chceš?“ „Čo to je?“ Zdvihol list, ktorý držal v pravej ruke. „Ako to mám podľa teba vedieť?“ Podal mi ho. Bol to list od Antónia. Celá som zbledla. „Prečo ti píše?“ Zain začal kričať. Urobila som krok vzad. „Prečo si mi o tom nepovedala? Vyriešili by sme to spoločne.“ „Nechytaj sa ma! Nepotrebujem tvoju pomoc!“ „Čo to do teba vošlo? Zmenila si sa. Posledné dni si odo mňa držíš odstup,“ povedal zmätene. Slzy zaplnili moje oči. Predstava, že ma Zain nemá rád, ma ničila. „Prestaň, prosím,“ zašepkala som. „Som unavená a nechcem sa s nikým rozprávať.“ Videl slzy na mojej tvári. Pristúpil ku mne bližšie a objal ma. Ešte viac som sa rozplakala. „Všetko je v poriadku, Cas. Som tu pre teba, zlatko, tak ma, prosím, neodsúvaj na vedľajšiu koľaj,“ pošepkal Zain.
Jemne som ho odstrčila. „Nie, prosím. Nerob mi to Zain.“ „Čo robím, Cas? Čo som ti urobil, že sa odo mňa dištancuješ?“ Zhlboka som sa nadýchla: „Povedal si, že som pre teba obyčajná kamarátka, ale správaš sa inak a dávaš mi falošné signály.“ Dala som preč jeho ruku, ktorú mal na mojej tvári. „Tak to, prosím, viac nerob. Nerob niečo, čo nemyslíš vážne.“ Predtým, ako som sa vybrala do svojej izby, ma chytil za ruku. „Prestaň, prosím. Nemôžeš len tak odísť.“ Nechápala som o čom hovorí. „Nemôžeš znova odísť,“ zašepkal. „Cas, ja ťa milujem. Milujem ťa viac než kohokoľvek iného. Keď som ťa prvýkrát uvidel, vedel som, že ťa budem navždy milovať. A keď si sa potom presťahovala do nášho domu, bol som šťastím bez seba.“ V očiach mal slzy. „Cas, láska, všetko, čo som o tebe povedal mojej sestre, bola lož. Bol som vyľakaný. Bál som sa jej reakcie. Ver mi alebo nie, ale moje srdce bije pre teba. Nechcel som, aby si sa takto cítila.“ Letmo som sa usmiala, objala ho okolo krku a dala mu pusu.
Prešlo pár sekúnd a bozk sa stal intenzívnejším. „Cas, ani nevieš, ako dlho som na teba čakal, a na túto chvíľu.“Pozerala som naňho, ale môj úsmev zmizol, keď som si spomenula na Antónia. Stále nosím pod srdcom jeho dieťa. „Čo sa deje?“ „António.“ Usmial sa a povedal, aby som sa ním viac netrápila. Ľahli sme si do postele a spoločne zaspali.
Prešlo pár mesiacov. Ja som dala život krásnemu chlapčekovi, dali sme mu meno Zoro, ako ten hrdina. S Antóniom viac nie sme v kontakte. Nechcem, aby bol súčasťou našich životov. Keď hovorím našich, myslím tým životy mňa, Zora a Zaina. Áno. Sme spolu. Tesne pred pôrodom sme sa vzali a Zoro je ako jeho syn. Zain ho miluje a nedal by naň dopustiť. Toto je život, ktorý si zaslúžim.
Príbeh je vymyslený a nenachádza sa v ňom žiadna zhoda s realitou.
