Byť opovrhovaná a oklamaná manželom je nočnou morou každej ženy. Aj tejto, o ktorej je príbeh, o Kataríne.
Prešli tri hodiny. Môj manžel ma mal vziať na večeru – pred tromi hodinami. Stále hovorí, že je nesmierne zaneprázdnený prácou. Ale týmto prekročil moju čiaru trpezlivosti – sľúbil mi, že pôjdeme von, a opäť porušil svoj sľub. Preto som sa rozhodla ísť priamo do jeho kancelárie. Vôbec ma nezaujímalo, že je už 11 hodín večer, chcela som vidieť na vlastné oči, čo je dôvod toho, že je tak veľmi zaneprázdnený. Hneď ako som vošla do budovy, namierila som si to priamo na poschodie, kde mal kanceláriu. Keď som otvorila dvere kancelárie, videla som, ako na ňom sedí krásna žena – bozkávali sa. Moje srdce sa v tej chvíli zlomilo na milión kúskov. Ako to mohol urobiť? Po toľkých rokoch… „Ou…,“pošepkala som. Obaja sa na mňa pozreli. „Katka… ku-va…,“ povedal a hneď odstrčil tú krásnu ženu bokom. „Toto je to, čo ťa robí tak veľmi zaneprázdneným? Nemôžem tomu uveriť, Marcel, po toľkých spoločných rokoch,“ povedala som, otočila sa a namierila si to von z jeho kancelárie. „Počkaj, Katka. Nie je to tak, ako to vyzerá,“ kričal. Ja už som ale bola preč. Sadla som do auta, naštartovala a šoférovala ďaleko od neho. V spätnom zrkadle som ale videla, že ma Marcel sledoval. Môj zrak rozmazali slzy. Nič som nevidela. Začala sa ma zmocňovať panika. Veľká panika. Zrazu všetko sčernelo – nabúrala som. A to som mu na našej spoločnej večeri chcela povedať, že som tehotná.
Sledoval som ju a keď som videl, že nabúrala do toho stromu, moje srdce… cítil som, ako keby sa zlomilo. Všetko to bola moja vina, bol som príliš zmanipulovaný mojou asistentkou. Zavolal som 112. Utekal som k jej autu. Celé telo mala pokryté krvou. Moje nádherné dievča. Prečo sa nezobúdza?
Bol som v nemocnici a čakal na výsledky. Keď som videl, ako doktor vyšiel z jej izby, okamžite som vstal z kresla. „Operácia prebehla v poriadku, ale stále má množstvo iných zranení. Musím ale povedať, že dieťa to neprežilo,“ povedal doktor. DIEŤA? Bola tehotná a ja som ju tam vonku podvádzal? „Aké dieťa?“ „Nevedeli ste, že je tehotná?“ „Nie,“ odvetil som zdrvene. Je to moja vina. Len kvôli mne je moja žena zranená a moje dieťa mŕtve. Neznášam sa za to.
Bolo to už pár týždňov a Katka sa konečne prebudila. Šiel som priamo k nej do izby a silno ju objal. „Láska, mám pre teba toľko prekvape…,“ „Kto ste?” prerušila ma. Tieto slová ma veľmi zranili. Nepamätala si ma.
Prebudila som sa v nemocnici. Nevedela som, čo sa stalo a ani ako som sa tam dostala. Nevedela som nič. Vtedy niekto vošiel do mojej izby. „Láska, mám pre teba toľko prekvape…,“ „Kto ste?“ prerušila som ho. „Čo tým myslíš? Som tvoj manžel, Katka,“ povedal ten muž zmätene. Na nič takéto som si nepamätala. Ja mám manžela? Poprosila som ho nech odíde. Necítila som sa s ním komfortne. Niečo mi hovorilo, že je to zlý človek. Doktor mi napokon povedal, že je to skutočne môj manžel. Takže ten chlap neklamal.
O pár mesiacov neskôr som sa do neho opäť zamilovala. Nikdy mi ale nepovedal, aký bol dôvod mojej autonehody. Stále som si niektoré veci nepamätala. Z myšlienok ma vytrhol jeho vibrujúci telefón. Bola to správa od nejakej ženy. Zdá sa, že je to jeho asistentka. „Láska, prečo mi neodpisuješ?“ Tá správa mi rozbúchala srdce. Prečítala som si viac správ, ktoré si medzi sebou napísali. Zrazu som si na všetko spomenula – na neveru, na to, ako som sa snažila utiecť, aj na moje nenarodené dieťa. Veľmi ma to nahnevalo, ale zároveň sklamalo. Klamal, celý ten čas klamal.
Rozhodla som sa, že ho počkám, kým sa vráti domov, a budem ho konfrontovať. Podvádzal ma a aj keď som stratila pamäť, stále mi klamal. Úbožiak. Keď konečne prišiel domov, začal kráčať smerom ku mne. „Nepokúšaj sa ma, ku-va, pobozkať, ty klamár. Len teraz si sa v práci bozkával s tou šľapkou a zrazu to ideš skúšať na mňa? Je mi z teba zle,“ povedala som znechutene. „Katka, láska, o čom to hovoríš? Mám ťa vziať do nemocnice? Cítiš sa zle?“ „Ku-va, nie! Už toto divadlo ďalej nemusíš hrať. O všetkom viem. Na všetko som si spomenula – ako si ju bozkával a ako som vás prichytila.” „Katka,…“ snažil sa niečo povedať, ale nedala som mu príležitosť to dokončiť. „Požiadam o rozvod. Môj právnik ti pošle papiere,“ povedala som. Vyzeral byť mojimi slovami zranený, ale to je to, čo si zaslúži za všetko, čo spravil. Všetky svoje veci som naložila do auta a odišla. Odišla som za novým životom – bez minulosti a bez Marcela.
Tento príbeh je vymyslený a nenachádza sa v ňom (možno) žiadna zhoda s realitou.
