Samota. To je to, čo možno niekoho ťaží, no pre niekoho je to spása. Aj ja som jedna z tých. Celý svoj dospelý život som zápasila s otázkou, ktorú mi kladú muži v posteli a milé staré dámy až príliš často: Prečo si vlastne sama?
Nikdy predtým som nečítala svojpomocnú knihu. Nemám rada, keď mi ľudia hovoria, čo mám robiť, a naozaj neznášam, keď všetkým ostatným hovoria to isté. Napriek tomu som tu, vážne a triezvo hĺbam nad kvízom v svojpomocnej knihe o vzťahoch, na ktorú som v skutočnosti minula peniaze, pretože mám 30 rokov a celý život som single.
Nie slobodná na „dlhý čas“, ale slobodná navždy, po celý čas. Single život možno ani nie je to správne slovo, pretože absencia implikuje spomienku na to, čo ju kedysi vystriedalo. Som single tak, ako je slobodné dieťa.
Podľa väčšiny sociokultúrnych štandardov zavedených od začiatku vekov by sa môj dospelý život mohol považovať za nedostatočný a neúplný, ak nie tragický.
Jedna vec na tom, že ste v tridsiatke nešťastne single – okrem veľmi skutočného biologického a sociálneho tlaku na rozmnožovanie – je, že každý si myslí, že na to musí byť dôvod. Dôvod, s ktorým musíte byť do istej miery spokojní alebo si ho vedomí, ak nepodniknete žiadne kroky na zlepšenie svojej situácie. Kým je človek nešťastne single, musí byť niečo v neporiadku. Musíte potrebovať pomoc.
Každý má svoj názor, či sa ho pýtam alebo nie. Dokonca aj cudzí ľudia prevezmú iniciatívu vychrliť z kresla múdrosť o tom, čo musím urobiť, uznať, opustiť; ako vyjsť zo svojej komfortnej zóny alebo „byť otvorený novým možnostiam“ či „rozhodiť siete“, alebo čokoľvek iné. Pretože, samozrejme, úlohou slobodnej osoby je prijímať a vykonávať všetky pokyny od svojpomocných kníh, časopisov, priateľov, spolupracovníkov, matiek, ľudí v autobusoch a podobne.
Keď to nie sú priatelia alebo vodiči taxíkov s prázdnymi klišé a vopred zabalenými univerzálnymi radami, sú to obchodníci v strednom veku v hotelových baroch alebo náhodní ľudia v lietadlách, ktorí na mňa hádžu tú otázku a krútia nado mnou hlavami. Niekedy sú to ľudia, o ktorých som dúfala, že by ich to mohlo zaujímať, muži, ktorí ma pobozkali alebo sa so mnou vyspali, a dokonca aj tí, ktorí to urobili už dávno.
Sotva som prelistovala úvod, bez viny som kĺzala po prípadových štúdiách autorov o ich priateľoch – Pamino a jeho nízke sebavedomie, Samova posadnutosť jeho bývalou, Elina nuda z jej manželstva – ale keď som si prečítala zoznam tendencií každého štýlu pripútanosti, moje hrdlo mi v tom okamihu „padlo až do žalúdka“. Všetko zrazu znie tak pravdivo.
Viem, čo si myslíte.
„Vyskúšala si už aplikácie na randenie?“
Každý ponúka príklady šťastne oddaných používateľov aplikácií, niekedy vrátane seba. Dokonca aj ľudia, ktorí nevedia, aké aplikácie sú, navrhujú, aby som ich vyskúšal. Ľudia milujú aplikácie, hocijaké aplikácie.
Čo sa týka aplikácií: Mám zo seba hrozný pocit. Ako keby som sa vrátila na strednú školu. Akoby som pozerala The Bachelor alebo čokoľvek iné, čo je reality show, so všetkými ženami stojacimi v rade, kde sú žiadané.
Neznášam fotenie seba na telefón a na používanie takýchto aplikácií je to nevyhnutné. Nebaví ma tráviť čas pozeraním sa späť na seba a precvičovaním rôznych póz, ktoré následne využijem na fotkách. Namiesto toho sa vždy snažím rozbehnúť zaujímavú debatu a ohúriť druhé pohlavie svojim šarmom.
Vibrácie a slová na zoznamovacích profiloch sú prinajlepšom druhoradé a môžu byť úplne nečitateľné. Nemá zmysel trápiť sa nad autenticitou, keď väčšina správ, ktoré dostávate, hovoria: „Ahoj, aký je tvoj deň?“ kopírovať a prilepiť bez potreby prispôsobenia alebo úsilia.
Prečo som vlastne slobodná? Hlavolam sa ľahko priklonil k hanbe, ktorú som pociťovala kvôli škaredým stránkam svojej depresie, ktorá sa pekne spájala s izoláciou, keď som vyrastala ako „to divné dievča“. Nie je to tak, že by som potreboval nejaké extra povzbudenie k disciplíne a potrestaniu každej svojej chyby, všetkého, čo ma odlišuje, čohokoľvek, čo by sa niekomu inému na mne nepáčilo.
Ako by som sa správala alebo dokonca cítila, keby neexistovali filmy, svojpomocné štúdie alebo kúsky myšlienok, ktoré by ma učili ako, učili nás všetkých rovnako, hovorili nám, po čom túžime?
Čo ak zomriem skôr, ako sa na seba pozriem v jasnom zrkadle, ktorým je partnerstvo, skôr než ochutnám to, o čom všetci hovoria? Predtým ako nájdem miesto, kde by som mohla naliať túto oddanosť, ktorú som si uložila, všetku tú romantiku, ktorú som nahromadila a o ktorej som snívala? Som ako básnik, ktorý síce píše o láske, no nikdy nezažil pravú romantickú lásku. Dosť už! Stačilo!
Svojpomocná kniha zbiera prach na nočnom stolíku pod inšpiratívnym typom knihy od môjho ďalšieho terapeuta, toho, ktorý mi stále dookola hovorí: „Možno začni uvažovať o prípadnom rande.“ Už nehovoríme o osamelosti. Väčšinou hovoríme o strachu.
Čo z toho plynie?
Môj život je dobrý taký, aký je a ja sa ho len učím ovládať.
Source: https://www.elle.com/life-love/sex-relationships/a40038352/confessions-of-a-perpetually-single-woman/
