Niekedy, keď si myslíte, že ste v bezproblémovom vzťahu, príde moment, keď sa stane niečo, čo túto idylku naruší. Niekedy to môže byť aj temné tajomstvo z minulosti…
Je to naše tretie spoločné výročie. Sľúbil mi nezabudnuteľný výlet do Japonska v polovici jari, práve vtedy, keď tam rozkvitajú čerešne a ulice sú zafarbené ružovými lupienkami kvetov. Keď mi povedal, že musí súrne odcestovať kvôli práci, bola som smutná. Prečo takto náhle? Ale vlastne, bolo to celkom dobré načasovanie. Môžem ho predsa navštíviť a prekvapiť ho. Síce to nebude Japonsko a kvitnúce čerešne, ale dôležité je, že budem s ním. Zbalila som si kufor a odletela do krajiny, v ktorej sa práve nachádzal. Viem, že sledovať niekoho polohu cez telefón je extrémne zvláštne, ale je to predsa môj snúbenec a ja ho chcem prekvapiť. Takže som jedným očkom nahliadla, kde sa práve nachádza – bol v Paríži. Po príchode do krajiny som nasledovala jeho bližšiu polohu. Bolo to zvláštne, nebol to nijaký hotel ani budova plná kancelárií, ale park. Predtým ako som sa samej seba stihla opýtať prečo, zbadala som ho. Sedel na jednej z lavičiek a… nebol sám. Bola tam žena a aj dieťa. Moje srdce puklo od žiaľu, keď som zbadala toho malého chlapca – vyzeral presne ako on, Roman, môj snúbenec. Bolo to jasné – je to jeho dieťa. A tá žena… Má tu rodinu, celú rodinu. Zrazu som už nevidela pre slzy, ktoré mi zahmlili pohľad. Vďakabohu, aspoň sa naň už nemusím pozerať. Ale obraz ich šťastnej rodiny som mala stále v hlave. Vrátila som sa späť na letisko. Bola som slabá. Práve v tomto okamihu sa život rozhodol dať mi facku. Kvitnúce čerešne tento rok nezakvitnú, teda aspoň nie pre mňa.
„Šťastné výročie, kráska. Sľubujem, že ti to vynahradím. Veľa sa toho v poslednej dobe udialo a potrebujem sa o tom s tebou pozhovárať. Veľmi ťa milujem,“ napísal mi Roman v správe. „To je ale chudák,“ moja kamarátka povzdychla. „Keď pomyslím na to, že si si ho chcela vziať za manžela, fuj,“ dodala. Viem, že má pravdu, ale vôbec sa kvôli tomu necítim nijako lepšie. Skutočne som si ho chcela vziať, lebo som verila, že je to pre mňa ten pravý. Chcela som s ním založiť rodinu, ale on už jednu rodinu mal a mňa využíval z nejakého neznámeho dôvodu. Tejto myšlienky sa nemôžem zbaviť, je to vryté v mojej mysli. Skôr či neskôr sa s ním o tom musím porozprávať, aj kvôli nemu a jeho rodine, ale najmä kvôli sebe samej. Chcem sa posunúť ďalej. Nie som si ale istá tým, či to zvládnem. „O, môj Bože,“ povedala moja kamarátka, zatiaľ čo sa pozerala do telefónu. „Deje sa niečo?“ „Romanovo dvojča, Rišo, je späť v meste,“ povedala stále hľadiac do telefónu. Áno, Roman mal identické dvojča. Rišo sa pred rokmi rozhodol cestovať po svete, ale teraz je tu. Zrazu mi cinkla správa: „Som späť v meste, vyrazme si niekam,“ bol to Rišo. Skutočne skvelé načasovanie.
Na druhé ráno som sa zobudila a počula zvoniť zvonček. Keď som otvorila dvere, stál tam Roman s kyticou ruží a darčekovou krabičkou. Všetky tie slzy, ktoré som poslednú noc vyplakala, sú jediným dôvodom, prečo som sa v ten okamih nezrútila. „Prečo si tu?“ povedala som odmeraným tónom hlasu. Zrejme pochopil, že sa niečo deje, aj keď nevyzeral, že by chápal, aký je dôvod môjho správania. „Je mi ľúto, že som nemohol stráviť naše spoločné výro-…“„Viem, že máš dieťa, nie, nie, máš celú rodinu na druhej strane planéty,“ začala som kričať. Jeho výraz tváre sa hneď zmenil. Bol prekvapený? Sklamaný? Nevedela som to presne určiť. „Ako…? Vlastne áno, ale ako si to zistila? Chcel som ti to povedať, tiež som to len pred nedávnom zistil.“ „Len si na to prišiel, určite…,“ povedala som ironicky. „Áno, pred dvoma týždňami,“ obhajoval sa. „Skutočne som ti to chcel povedal, ale najprv som to musel spracovať ja sám. Musel som to dieťa vidieť na vlastné oči,“ povedal pokojne. „A to si si nemohol vybrať iný deň, ale práve naše výročie…,“ hnev vo mne začal rásť a hneď potom som sa rozplakala, opäť. „Priletela som za tebou, a to len aby som ťa videla šťastného s inou ženou a dieťaťom, Roman,“ neprestávala som kričať. „Ty si bola v Paríži?“ „Bola! Toto ti nikdy v živote neodpustím. Neodpustím ti, do akej situácie si ma dostal,“ povedala som pohŕdavo. „Tak toto je dôvod, prečo si so mnou nechcela ísť von…“ Ja a Roman sme sa obzreli a uvideli Riša.
Rišo bol späť v meste. Nevedel som o tom, kým sa neukázal v momente, keď na mňa Lucka, moja snúbenica, kričala. Pomaly k nám pristúpil a skenoval celú situáciu. Chcel vojsť priamo do jej bytu, ale Lucka bola rýchla a chopila sa situácie: „Kto ti, ku-va, dovolil ísť dnu?“ Odstrčila ho von z dverí. Pozerala na nás, na mňa s nenávisťou a sklamaním v očiach. Lámalo mi srdce, keď som ju takto videl. „Láska, prosím, počúvaj ma. Chcem ti to vysvetliť,“ prosil som ju. Nepočúvala ma. Zabuchla mne a Rišovi dvere priamo pred nosom. „Braček, to, čo si vyviedol, je asi poriadne cez čiaru,“ povedal nechápavo Rišo. Nevedel o tom. Pokašľal som to. Povedal som mu všetko, celú pravdu. O dieťati, ale aj jeho matke, ktorú si vôbec nepamätám. Bolo to pre mňa stresujúce. Ale zaslúžil som si to, všetko zlé – ako sa ku mne Lucka správala.
Pokračovanie nabudúce.
Tento príbeh je vymyslený a nenachádza sa v ňom (možno) žiadna zhoda s realitou.
