Pravidelnú chuť na sex pociťuje takmer každý človek čo je úplne normálne. Svoje sexuálne potreby predsa potrebujeme plniť. Niekedy sa však u jednotlivcov vyskytuje až príliš vysoký a častokrát znepokojujúci sexuálny apetít, ktorí je dnes definovaný ako nymfománia. V nie až tak ďalekej minulosti sa toto ochorenie považovalo za vážny zdravotný stav, ktoré postihovalo najmä ženy a vtedajšie zdravotníctvo bolo ochotné zájsť až do extrémov, aby sa pacienti vyliečili. V dnešnej dobe sa ale pomenovanie pre tento fetiš, charakterizovaný ako porucha zdravia, zmenil na pojem hypersexualita.
Alfred Charles Kinsey kedysi povedal, že nymfomanka je „niekto, kto má viac sexu ako vy“. Bol to predsa len muž, ktorý vedel, o čom hovorí. Keď zhromažďoval údaje o ľudskej sexualite viac ako desať rokov, napokon vydal v roku 1953 knihu s názvom „Sexuálne správanie u ľudskej ženy“. Kinsey okrem iného tvrdil, že ženská masturbácia je normálna, že vaginálne orgazmy nie sú normou a že ženy sú rovnako schopné sexuálnej túžby ako muž – takto zneli tvrdenia, ktoré boli v tom čase v rozpore s uznávanou lekárskou tradíciou.
Ako nymfománia vzniká? Aké sú jej príznaky? Dá sa liečiť?
Kinsey možno opisoval a odhaľoval nymfomániu, ale o storočie skôr to bolo považované za vážnu zdravotnú poruchu. Slovo nymphomania bolo prvýkrát vytlačené v britskom denníku v roku 1802 a v tej dobe bolo toto pomenovanie ustálené, ako pomerne bežná ženská porucha. Slovo nymphomania pochádza z latinčiny a doslovne znamená „šialenstvo nýmf“. Lekári aj pacienti pochopili, že silná sexuálna túžba ženy po manželovi alebo, čo je znepokojujúcejšie po mužovi, s ktorým nebola vydatá, môže naznačovať ochorenie. Žena trpiaca nymfomániou mohla očakávať, že sa ocitne v šialenstve, zlyhaní orgánov a dokonca aj smrti. Liečba nymfománie zahŕňala studené klystíry a kúpele, nevýrazné jedlo, krvácanie, pijavice a dokonca aj drastické a nevratné chirurgické možnosti.
Vývoj nymfománie
V čase Charlesa Darwina v roku 1871 sa pohľad na ženu a muža, ako na objekty sexuality, dramaticky zmenil. Teraz sa verilo, že jediné, po čom žena túžila, bolo úctyhodné manželstvo a deti. Dôsledkom meniacej sa povahy ženskej sexuality bol nárast romantiky, ale nanešťastie aj znásilnenia v romantickej literatúre od 17. storočia 20. storočia. Znásilnenie bolo vždy prítomné v literatúre, ale dlho bolo prezentované ako zločin z vášne, pričom obete znásilnenia si tajne užívali ich porušenie. Keďže ženské libido pomaly mizlo zo spoločnosti, musel sa zmeniť aj prístup k znásilňovaniu. Namiesto toho, aby sa znásilnenie stalo vzájomne príjemnou udalosťou, sa namiesto toho stalo skratkou k láske, čo znamená, že žena musí prekonať svoje vlastné prirodzené zábrany, aby skrotila necivilizovaného muža.
Tieto romantické príbehy o „nútenom zvádzaní“ zostali bežné až do osemdesiatych rokov minulého storočia, keď nakoniec upadli v nemilosť. V súčasných dielach, ako sú „Trója“ a „50 odtieňov sivej“, sú stále viditeľné podobné témy dominujúceho muža a neochotnej ženy.
Ako porucha bola nakoniec odstránená z Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch (DSM) Americkej psychiatrickej asociácie v roku 1980. V týchto dňoch nehovoríme o nymfománii alebo satyriáze, namiesto toho hovoríme o závislosti na sexe alebo hypersexualite, inými slovami je nadpriemerná sexuálna aktivita vnímaná ako fetiš.
Pre viac podobných článkov opisujúcich fetiše, či bizarné udalosti nás nezabudnite sledovať aj naďalej, aby vám neunikol žiaden ďalší článok.
source: https://wellcomecollection.org/articles/W_v8XxQAACgA_WKS
